História obce

Prvá písomná spomienka o Štvrtku na Ostrove pochádza z obdobia panovania Ondreja II. V roku 1217 kráľ potvrdzuje pre Szentgyörgyiovcov z rodu Hunt-Pázmány vlastnícke práva obce, ďalej jarmočné právo pre obec, a tiež prisudzuje časť z mýtnych príjmov pre comesa Sebesa, potomka uvedeného rodu. Dokumenty z týchto období obec spomínajú, ako CHETURTUC, CHETURTUCKHEIL, CHETERTEKHEL, neskôr ako Oppidum CHETERTEK, na základe čoho je možné, že obec v skoršom období mala iný názov, ktorý však bol zabudnutý, a nový názov vznikol na základe udelenia jarmočného práva na štvrtok, namiesto pôvodnej nedele. Nemecký názov obce — VILLA LIUPOLDI, LEOPOLDSDORF — sa objavil v dokumentoch až v 15. storočí.

Je pravdepodobné, aj keď o tom sa nezachovali žiadne písomné dokumenty, že prví usadlíci na území obce prišli ešte v časoch panovania Svätého Štefana. V miestnej kronike v roku 1677 miestny farár György Nérey uvádza, že Svätý Štefan nariadil vybudovať v tejto časti Podunajska 12 kostolov, a základe toho Štvrtok sa stal „kostolným miestom“. Prvá písomná spomienka o kostole však pochádza až z roku 1333, keď Bratislavská kapitula vo svojej správe pre kráľa uvádza: „Známe je, že západná časť obce (villa) Chuturtuk, domy na nej, pripadá majstrovi Sebesovi, východná časť tejtiež obce zaseostane u Pétera, a síce kostol leží v časti Pétera, kostol slúži veriacim z oboch častí obce“. Informácie Nárayho napriek tomu môžu byť pravdivé, o čom svedčí nález z roku 1956, keď počas rekonštrukcie kostola objavili jeho „portále“, teda vstupnú bránu, ktorá bola vybudovaná v románskom štýle, a síce bohato ozdobená a umiestnená medzi dvoma vežami kostola. Na oboch stranách „portálu“ sú po dva okrúhle, na hladko spracované stĺpy, ktoré sa nachádzajú v zemi pod kostolom, žiaľ, dodnes neboli prebádané.

Štvrtok cez stáročia zohrával významnú rolu v rozvoji Horného Žitného ostrova, a nie len preto, lebo mal jarmočné právo, ale aj preto, lebo toto právo zároveň znamenalo aj možnosti na rozvoj obchodníctva a remeselníctva, a keďže z tohto pohľadu centrom týchto hospodárskych činností bola pre celé územie blízka Bratislava, mali veľký význam aj cesty, keďže Žitný ostrov mal močaristý charakter. A práve cen Štvrtok viedla významná cesta, o čom svedčí aj správa Bratislavskej kapituly z roku 1385, v ktorej pre kráľa označuje cestu cez Štvrtok, ako „veľkú cestu územia“. Štvrtok na základe týchto skutočností, v súlade s rozvojovými trendmi daného obdobia sa začal rozvíjať ako oppidum, teda zemepanské mesto.

Svedčí o tom aj rozhodnutie kráľa Ľudovíta Veľkého z roku 1363, ktorým reagoval na zlú situáciu v určitých oblastiach štátu v dôsledku slabej úrody obilnín. Súčasťou rozhodnutia bolo aj to, že kde všade treba vyhlásiť jeho nariadenia „každú nedeľu do dovolania“, pri tom vyzdvihol z uvedených miest „Bratislavský komitát, a v ňom mesto Bratislava, Scamária (Šamorín), Chuturtukhel, a Sench“ (Senec). V procese rozvoja Štvrtka, ako zemepanského mesta bolo rozhodnutie kráľa o možnosti využívania „ius gladií“, teda práva meča. Kráľ Ľudovít Veľký v roku 1363 umožnil Petrovi Szentgyörgyimu a jeho synom, Tomášovi, Jánovi a Petrovi, aby „oni vo svojej obci Cheuteurteuk, ktorá sa nachádza v župe Challokeuz v komitáte Bratislava, v obci alebo priľahlých územiach postavili šibenicu”. Pridelením práva meča získal zemepán úplné sudcovské práva, na základe ktorých mal možnosť vyniesť rozsudok smrti a dbať o jeho vykonanie. Nie je však jasné, kedy sa stal oppidom, teda zemepanským mestom Štvrtok, v každom prípade listina kráľa Žigmunda z roku 1430 už spomína Leopoldzdorf ako mesto, popri takých usídleniach, ako Bratislava, Trnava, Šamorín.

Rozvoj „oppida” Štvrtok sa značne spomalil v prvej polovici 16. storočia, keď posledný zemepán z rodiny Szentgyörgyi, menovite Krištof umrel bez mužského potomka. Celý obrovský majetok Szentgyörgyiovcov pripadol kráľovi, ktorý mohol s ním voľne narábať. Ferdinand I. v roku 1544 sa rozhodol prenajať statok, a to tak — na nešťastie Štvrtočanov —, že rozdelil aj samotnú obec na dve časti, pri čom jedna časť cez pána hradu vo Svätom Jure sa stal majetkom Gašpara Serédyho, kým druhá časť, ako súčasť hradu Éberhard (Malinovo) pripadla Michalovi Méreymu. Neutešený stav trval zhruba tri storočia, pri čom k rozvoju Štvrtka bránili aj nájazdy Turkov, ich ostré boje s cisárskymi vojskami, a neskôr ani revolúcia, vedená Františkom Rákóczim v prvých rokoch 18. storočia, keď oblasť Horného Žitného ostrova bola miestom ostrých bojov medzi „kurucmi a labancami“, to znamená slobodných povstaleckých vojsk a vojenskými jednotkami rakúskeho cisára. Štvrtok formálne si zachoval práva zemepanského mesta, avšak jeho vplyv a centrálne postavenie v regióne boli značne oslabené. O osude a postavení Štvrtka v tom čase výrečne píše známy historiograf obdobia, Matej Bél, keď tvrdí, že je to „bezvýznamné zemepanské mesto, hodnotiac stav budov je oveľa chudobnejšie, ako Šamorín“. Štvrtok v tom čase zaostával aj v počte obyvateľov, keď podľa súpisu z roku 1761 žilo tu len 419 osôb.

Nový rozvojový nádych nastal až v období reforiem, a týkalo sa to tak hospodárskeho, ako aj spoločenského života. Pôdohospodárska výroba prešla modernizáciou, a popri obchodníkoch značne sa posilnili vo Štvrtku aj remeselníci. Charakteristické je na toto obdobie aj rýchly rozvoj a určitá zmena v počte a zložení obyvateľov Štvrtka, veď kým v roku 1815 žilo tu len 490 osôb — ako po stáročia rímskokatolíckeho vyznania a maďarskej národnosti —, výsledok sčítanie ľudu z roku 1867 už hovorí o 664 obyvateľoch, z ktorých 21 sa hlásil k židovskému, 13 k protestantskému a jeden k evanjelickému vierovyznaniu, a vedľa občanov maďarskej národnosti sa usadilo vo Štvrtku už aj niekoľko nemeckých rodín. V tomto období bola vo Štvrtku aj škola, najväčšiu zmenu však priniesla reforma verejnej správy z roku 1871: Štvrtok stratil štatút zemepanského mesta aj z právneho hľadiska, avšak získal postavenie „veľkoobce“, čo podľa nových pravidiel fungovania verejnej správy znamenalo, že riadiace orgány obce, teda predstavenstvo a „prvého človeka obce“, teda richtára volili občania obce, ktorí mali povinnosť a právo platiť dane. Postavenie „veľkoobce“ znamenalo to, že richtár a volené predstavenstvo získali právo na výkon všetkých administratív a správnych úkonov, včítane zabezpečenia podmienok hospodárskeho života obce. Volené vedenie obce zrejme spravovalo veci verejné dobre, o čom svedčí prudký nárast obyvateľstva obce a ďalšie zmeny jeho skladby. Výsledky sčítania ľudu z roku 1900 ukázali, že v obci v tom čase žilo až 1092 obyvateľov, z ktorých ku katolíckej cirkvi sa hlásilo 1078 ľudí, k protestantskej a evanjelíckej cirkvi po osem, a židovskej 24, pri čom popri 991 občanoch, hlásiacich sa k maďareskej národnosti žilo v obci 20 Nemcov, 19 Slovákov a 88 „iných“ (podľa dobových dokumentov vo väčšine občanov „cigánskeho pôvodu“). Zo všetkých občanov až 605 vedelo písať a čítať, to znamená, že mali minimálne základné vzdelanie.

Po prvej svetovej vojne, v roku 1918 obec bola pridelená do nového štátneho útvaru, Československej republiky. Vtedy dostala meno Štvrtok na Ostrove, a patrila do Bratislavskej župy, v rámci nej do okresu Šamorín. Po reforme verejnej správy v roku 1961 Štvrtok na Ostrove sa stal súčasťou okresu Dunajská Streda, zároveň Západoslovenského kraja. Ďalšia zmena z tohto pohľadu nastala v roku 1997, keď obec bola zaradená spolu s okresom Dunajská Streda do Trnavského samosprávneho kraja.

Zdroj: stvrtoknaostrove.sk